DVA ČERSTVÉ DIPLOMY A CHUŤ ZAŽIŤ REÁLNY SVET
Na začiatku bol len motivačný list a photoshopom upravená fotka. Leto 2016. Prvé leto ako absolventi. Spoločné veľké plány, veľké oči a očakávania zo sveta za hranicami. Bolo pre nás úplne prirodzené siahnuť po možnostiach erasmus +, vrhnúť sa na absolventskú stáž v zahraničí. Pracovať pre nejaké svetové štúdio bolo vždy viac než len užitočný riadok v životopise, bol to sen mnohých študentov architektúry. Bol to náš sen.
Fotka, ktorá bola súčasťou nášho motivačného listu na absolventskú stáž. Za nami je biela stena našej internátnej izby, ktorej nedokonalosti hravo doriešil photoshop
Nahliadnuť do pracovného dňa veľkých architektov, ktorí majú vo svete významné slovo bolo niečo nepredstaviteľné. Išli sme do toho naplno. Vytvorili sme si nadupané CV a motivačný list, na ktorom sme sa kreatívne vyžili možno trošku viac ako by bolo potrebné (viď dramatická fotka vyššie). Rozposlali sme mnoho mailov s malou dušičkou, keďže sme vedeli, že hľadanie stáže vo dvojici vôbec nebude jednoduché. Dostali sme niekoľko odpovedí, dokonca sme dostali odpoveď zo štúdia v Londýne, ktorý s nami chceli urobiť online pohovor. Zhodou okolností sme v priebehu niekoľkých dní mali naplánovaný výlet s kamarátmi práve do tohto mesta, a tak sme navrhli nahradiť navrhovaný online hovor za osobné stretnutie. Považovali sme to za akt skutočného záujmu a jedinečnosti. Namiesto dohodnutého pohovoru som polovicu výletu preležala na hosteli. Mailovo sme sa ospravedlnili za vzniknuté komplikácie a požiadali o preloženie termínu stretnutia. Potom sa nám už neozvali.
Po návrate sme pokračovali ďalej a odoslali ďalších niekoľko desiatok mailov. V jeden deň sme dostali odpoveď. Prišiel akceptačný mail a videli sme slová prijatia čierne na bielom. Bol to skvelý a vzrušujúci pocit. Nastal teda čas plánovať naše spoločné 3 mesiace vo svetovom štúdiu v Madride.
Čakáme na vlak na stanici v Kysaku, ktorý nás má odviesť do Bratislavy, následne odletíme do Madridu
CESTA DO MADRIDU A REALITA V PLECHOVOM KONTAJNERI
Nie je podstatné kto alebo kde, dôležité je, čo sme si z toho odniesli. A preto názov štúdia, mená či detaily si radi necháme pre seba. No povedzme to tak, že štúdio, kam sme mali namierené, patrí medzi svetové špičky a tvorí skutočne inšpiratívnu architektúru (do dnešného dňa ho v rámci tvorby hlboko rešpektujeme a neustále nás ich tvorba oslovuje). Pred odchodom nám boli poskytnuté iba základné vlažné informácie o tom, ako bude stáž prebiehať. To nám úplne postačovalo, keďže naše nadšenie presahovalo racio a celé sme to brali ako jedno veľké dobrodružstvo a v tom všetkom, čo sme nevedeli, sme videli akési čaro. Bolo nám to vlastne jedno, veď je to svetové štúdio, všetko bude určite svetové.
Po príchode sme sa ubytovali a vydýchli. Bol víkend, a tak sme zašli do centra Madridu, užívali si krásy mesta a boli úplne rozčarovaní z toho, aké je všetko super. V prvý pracovný deň sme nabudení docestovali do štúdia a zistili, že našim novým pracovným domovom na najbližšie obdobie sa mal stať malý plechový kontajner. Hmm.
Plechový kontajner, ktorý sa mal stať našim pracovným domovom na najbližšie 3 mesiace
Štúdio, ktoré sa nachádzalo mimo Madridu, bolo kompletne z plechu s oknom na jednej strane potiahnutým mliečnou fóliou. Dvere do záchodu boli plechové, pracovné stoly tiež. Neviem či ste niekedy skúšali pracovať za kovovým stolom na počítači s kovovým puzdrom, no môžem vám povedať, že tie pravidelné elektrické impulzy nie sú najpríjemnejšie 😀 … ale whatever.
Prvé dni sme dostávali úlohy podľa toho, čo bolo aktuálne potrebné. Pracovalo sa na súťaži, kde sme pripravovali grafické podklady a vizualizácie, v ktorých sme už v tom čase boli obaja dobrí. Keďže projekt bol v procese tvorby, celý čas sme to dookola upravovali. V princípe pohodová práca, hoci človek mal každý deň pocit, že jeho čas a výsledok niekto pravidelne hádzal do koša. Zvláštny systém, ale ok, také boli pravidlá hry.
Spočiatku to celé znelo ako relatívne pohodová pracovná náplň. Vedúcich štúdia sme síce nevídali často ale boli tam ďalší zodpovední manažéri, ktorí s nami komunikovali. Po týždni nás rozdelili (spätne sme zistili, že nás začali vnímať ako príliš názorovo silnú dvojicu). Ja som ostala pracovať v kontajneri (ako sme to zvykli volať) a mojou hlavnou úlohou zrazu bolo utierať prach z archívnych projektov celý deň, dva, celý týždeň. Za trest? Dodnes neviem. Petra poslali na neďaleké stavenisko, kde pracoval spolu s ďalšími stážistami na stavbe. Od začiatku sa nám nezdalo, že pracovať bez odborného vedenia a patričnej poistky je v poriadku. No zakaždým sme si povedali, že je to predsa svetové štúdio, musí to byť ok.
ŽIVOT MEDZI KLÁVESNICOU A AUTOBUSOM
Postupom času sa pracovné hodiny začali naťahovať, pracovali sme od 09:30 do 21:30 a naša schopnosť postarať sa o seba, stravu a bežný život začala viaznúť. V jeden večer sme z práce doslova utekali na autobus do centra Madridu, aby sme stihli otváracie hodiny supermarketu. Hodinky ukazovali 5 minút do záverečnej (takýchto nakupujúcich miluje každý zamestnanec supermarketu). Doslova sme behali po obchode, kričali cez regály a urobili nákup na najbližšie dni. Stihli sme to, ale kládli sme si otázku – je toto v poriadku?
Prestávku na obed sme trávili spoločne s ostatnými na ulici pod stromami v tieni. Na ulici obklopení samými fancy vilkami v súkromnej oblasti so závorou. Opatrne sme si vymieňali názory na aktuálne dianie v štúdiu, no nik sa neodvážil vyjadriť myšlienky nahlas. Pre mnohých to bola neoddeliteľná súčasť univerzitného programu, ktorá im mala zabezpečiť diplom. No všetci sme ťahali za rovnaký povraz.
KONIEC ILÚZII A HLASNÝ BUDÍČEK
Povahou sme obaja vždy patrili medzi makačov. No podmienky, ktoré nám tam nastavili hneď v začiatkoch boli v rozpore s našimi základnými hodnotami. Čas na spánok a jedlo prestal existovať, na prístupe k stážistom nezáležalo, a budovanie tímového ducha bolo asi to posledné, čo bolo podstatné. Áno, každá skúsenosť je skúsenosť, no posledná časť skladačky prišla v momente, kedy som si vypočula krik a ostré slová o mojom údajne netímovom duchu … zrazu.
Slovne naložiť stážistovi za to, že sa rozhodol odísť v jeden večer o 22tej hodine hneď potom, ako si dokončil svoje úlohy, hoci zvyšok tímu ostal, bolo za hranicou. Zvyšok tímu síce ostal, no odkedy hráme tímovo? Vraj, ak to nezvládam, mám ísť na dva týždne na Ibizu, vrátiť sa, a potom môžem pokračovať … samozrejme, boli to slová sarkazmu. V tom čase tesne po škole sme boli síce naivní a ohybní v mnohých veciach, no v tejto veci nám morálny kompas jasne ukazoval, že to nie je vôbec v poriadku.
Víkendový oddych v parku Retiro, kde sme po prvýkrát vyslovili myšlienky vlastného štúdia
PARK RETIRO A ZROD ŠIALENÉHO NÁPADU
Do tohto momentu medzi nami nikdy nepadla téma vlastného štúdia, ani téma budovať si čosi s vlastnými pravidlami. No prišiel víkend a my sme ležali v parku Retiro s pocitom smútku a sklamania, no zároveň s pokojným pocitom, že sme v tom spolu. Začali sme si len tak tárať do vetra a premýšľať, ako by to určite vyzeralo v našom štúdiu. Čo by sme nikdy nerobili, alebo naopak, na čom by sme si zakladali. Fantazírovali sme nad fajnovým kávovarom, pekným ateliérom a plaveckým bazénom (kávovar a štýlový ateliér sme dosiahli, na bazéne stále pracujeme 😀 ). Začali sme si škicovať nápady na logo a chrliť nápady na meno štúdia. Len tak, bez akýchkoľvek reálnych plánov. Padlo mnoho nápadov na meno, no v danom čase sme mali pocit, že kombinácia iniciálok našich krstných mien je ten najviac frajerský koncept s akým sme vedeli prísť. A tak hypotetický názov MP STUDIO bol na svete.
Pár dní na to sme asistentke oznámili, že končíme. Bez akýchkoľvek výhrad to prijali. Pred odchodom si nás zavolala vedúca ateliéru do ich domu, architektonického skvostu, o ktorom sa písalo v mnohých časopisoch a ktoré získalo svetové ocenenia. Úžasná príležitosť na rozlúčku, z ktorej sme boli úplne mimo (väčšina stážistov sa tam nikdy nedostala, takže všetko zlé je fakt na niečo dobré 😀 ). Vyjadrili sme svoj názor, ktorý sa prirodzene rozchádzal s ich vnímaním danej situácie. Napriek všetkému, slušne sme poďakovali za príležitosť a opustili sme dom (kto ma pozná vie, že bez plaču to nešlo :D).
Mali sme tri dni na opustenie izby, ktorú nám zabezpečili. Celé tri dni sme strávili za počítačmi, googlili všetko možné. Netušili sme, čo bude ďalej, a hlavne aký bude priebeh pri vracaní grantu. Ako čerství absolventi sme nemali veľké úspory, a tak sme pevne verili, že čiastka na vrátenie bude malá (nebola, ale zvládli sme to). Netušili sme ako alebo kedy sa vrátime domov, ani kde budeme medzičasom bývať. Vedeli sme jedno, že priama letenka domov je príliš drahá voľba.
Celé tri dni potom, ako sme oznámili náš odchod, sme strávili za počítačmi a hľadali riešenia a plánovali najbližšiu budúcnosť
ZBALENÍ A NA CESTE: Z MADRIDU DO BARCELONY
V tom istom čase naša veľmi blízka kamarátka Tánička stážovala v Barcelone. Týždeň pred našou výpoveďou sme strávili spoločný čas v Madride. Po tom, ako si vypočula naše nemilé novinky nám ihneď ponúkla, aby sme prišli ku nej. A tak po presne 19 dňoch na stáži (čo dnes znie síce ako super krátka doba, no v tom čase to bol nekonečný príbeh), z pôvodne plánovaných 3 mesiacov, sme si zbalili kufre a vydali sa za ňou. Do autobusu nám ostávalo niekoľko hodín, a tak sme zašli do parku. Mali sme zvláštny pocit bezdomova, no zároveň sme mali milión nápadov a myšlienok v hlave, ktoré nás udržiavali v pozitívnej nálade.
Počas čakania na autobus sme zašli do parku a vstrebávali milión myšlienok.
Medzičasom rodičia začali uvažovať o stavbe rodinného domu. Kompletne spontánne rozhodnutie urobiť výkopové práce pre základy prišlo v čase, keď na susedov pozemok prišiel bagrista. Nevyužiť takúto príležitosť by bola veľká škoda, a tak prvé výkopy boli na svete (dodnes milujeme tento systém v malých mestách). Potreba výkresovej dokumentácie teda bola dosť akútna nato, aby sme sa ihneď pustili do skresľovania.
Začať projektom pre rodinu síce vôbec nie je ideálna, nie to ľahká zákazka (kto to pozná vie presne, o čom hovoríme 🙂 ), no v tom momente sme každé zadanie považovali za veľkú príležitosť. (S radosťou dnes môžeme povedať, že z projektu je reálny domov, v ktorom sa s rodinou stretávame nielen na rusnacke sviatky.)
Klikačky projektu pre stavebné povolenie v hale na letisku v Madride.
NOHY NA CESTÁCH, HLAVA V PROJEKTE
Niekoľko týždňov sme sa spolu s Táničkou túlali mestom, objavovali pekné zákutia, viedli dlhokánske rozhovory pri večeri doma alebo na pláži s pizzou v ruke. Pri jednom z rozhovorov sme jej s malou dušičkou predstavili náš šialený nápad, založiť si vlastné štúdio. Úprimne sa potešila a nápad sa jej veľmi páčil. Nebola to len radosť, bola to mega radosť. Vždy bola (a dodnes je) veľkou podporou. V tom momente jej okamžitá pozitívna reakcia pre nás znamenala vážne veľa, keďže v začiatkoch sa podpora hľadá veľmi ťažko. Hoci sme sa snažili užívať si tieto okamihy vo svete, bolo to náročné, prirodzene.
Potulky krásnymi zákutiami mesta Barcelona v spoločnosti našej kamarátky Táničky. Podvečer na pláži, kedy sme náš nápad po prvý krát vyslovili a odprezentovali nahlas niekomu inému
Prišiel ale čas ísť ďalej. Beztak sme náš pobyt u kamarátky pretiahli. Namiesto priamej cesty domov, ktorá bola stále príliš nákladná, naša stratégia bola založená na čo najekonomickejších rozhodnutiach. Začali sme preto hľadať možnosti bývania u lokálnych ľudí, ktorí ponúkajú nocľah výmenou za dobrý rozhovor, zdieľanie príbehov či spoločnú večeru. Nakupovali sme najlacnejšie vlakové, autobusové či letecké spojenia. Jedli sme veľmi v jednoduchosti. Takouto kombináciou sme si na chvíľu odskočili do Valencie, kde sme v ikonickom komplexe Mesta umenia a vied kreslili prvé dispozície domu naším rodinným známym, ktorí sa nám taktiež medzičasom ozvali (krásna potenciálna zákazka, z ktorej sa nakoniec nič nerealizovalo).
Z ikonického komplexu Mesta umenia a vied vo Valencii sme si na chvíľu urobili ateliér a pracovali na dispozičnom riešení pre našich rodinných známych
Navštívili sme mesto Lyon, kde sme bývali u mamy jedného amerického profesora, ktorá síce hovorila iba po francúzsky, no to nebránilo v tom, aby sme strávili pekný čas spolu. V jeden večer nás pozvali na rodinnú večeru, kde sme prerozprávali celý večer.
Behali sme po mnohých významných architektúrach, ktoré sme poznali zo školských prezentácii. Túlali sme sa po múzeu Musée des Confluences, vlakovej stanici Gare de Lyon-Saint-Exupéry či modernej mestskej zóne La Confluence. Zbierali sme inšpirácie kde sa len dalo.
So zámerom využiť tento čas na maximum sme navštevovali mnohé významné architektonické miesta. Túlali sme sa po múzeu Musée des Confluences, vlakovej stanici Gare de Lyon-Saint-Exupéry či modernej mestskej zóne La Confluence
ÁNO, EIFFELOVKA BOLA PRITOM
Niekoľko dní sme strávili aj v Paríži u Pascala, ktorý nás sprevádzal mestom od Moulin rouge až po Sacre coeur. Pod Eiffelovou vežou sme škicovali veľa. Okrem mnohých pamätných archi obrázkov sme naškicovali finálnu verziu nášho vtedajšieho loga (ktoré bola našou súčasťou až do roku 2023).
Moment škicovania ďalšej alternatívy nášho loga
Počas každej zvyšnej chvíľky v autobuse sme si zisťoval informácie o tom, ako funguje živnosť, aké existujú príspevky pre mladých podnikateľov či ako a kde si hľadať prvých klientov. Tento čas bol veľmi cenný, keďže prístup na voľný internet bol v tej dobe raritou.
Počas presunov sme si hľadali informácie o tom, ako podnikať.
NÁVRAT DOMOV A 12M2 KREATÍVNEHO CHAOSU
Po návrate na Slovensko sme sa definitívne rozhodli ísť naplno do myšlienky vlastného štúdia. Hnev z čerstvej skúsenosti sa akosi premenil na kvalitný hnací motor. Presťahovali sme sa do internátnej izby na TUKE v Košiciach, ktorá mala 12m2, zdieľanú kúpeľňu a kuchyňu. To jediné sme si mohli v tom čase dovoliť. Na dvere izby sme si dali nálepku MPSTUDIO a začali sme makať! (medzičasom sa MPSTUDIO stihlo zmeniť na NESTOR – ak vás zaujíma prečo sme sa po 8 rokoch rozhodli pre túto zmenu, prečítajte si náš blog MPSTUDIO sa mení na NESTOR).
Kde začať bola jedna veľká neznáma. V tom čase bolo všetko dôležité a urgentné. Vytvoriť si firemný mail, profil na facebooku, webovú stránku, vzorové výkresy s vlastnou pätičkou, či vzorové projekty … dokonalý kreatívny chaos, ktorý nás napĺňal natoľko, že sme kompletne zabúdali na stravu či bežný život. No tentokrát dobrovoľne 🙂
Naše prvé fyzické štúdio 1.0 v priestoroch izby č. 424 na internáte Ferka Urbánka 2 na Technickej univerzite v Košiciach
A áno, už v tomto čase sme boli frajeri. Nie frajeri na pohľad. Frajeri v živote 🙂
A preto, ak ste práve v bode, kedy sa rozhodujete, ktorou cestou sa vydať – my vám úplne rozumieme. Vieme, aké to je začínať od nuly, s neistotou, ale s nadšením. Ak budete mať chuť, pokojne sa nám ozvite.
